Aktuálne

- Prvá jarná vlna, alebo skôr „vlnka", ako by sme ju mohli nazvať, sa s aktuálnym stavom nedá v ničom porovnať. Možno aj preto, že náš región a celkovo Žilinský kraj mal v tom čase šťastie, že tu bolo minimálne množstvo pozitívne potvrdených pacientov s ochorením COVID-19. Vtedy sme to tak nevnímali, no čo nám v druhej vlne pomohlo, bolo práve takpovediac toto „cvičenie", ktoré sme si vyskúšali v súvislosti s prvou reprofilizáciou – presťahovaním pavilónu urológie. Kompletná zmena štandardného oddelenia na infekčné bola pre nemocnicu s chýbajúcim infektologickým i pľúcnym oddelením maximálne náročná vo všetkých ohľadoch. Jednotlivé kroky sme preto podrobne konzultovali najmä s pánom riaditeľom Martinom Kapasným a jeho kolegami zo žilinského Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, navrhovali a vytvárali sme zelené, červené zóny, filtre, zháňali a naskladňovali potrebné ochranné pomôcky, prístroje, vybavenie, aby sa mohli naši zamestnanci v pavilóne bezpečne pohybovať a starať o pacientov bez toho, aby infekciu zaniesli do takzvaných čistých zón, alebo sa sami nakazili. Potrebovali sme vytvoriť čo najbezpečnejšie prostredie. V druhej vlne sme si už nemohli dovoliť tento luxus času a voľných kapacít, ktoré sme mali na jar. Prvé sťahovanie a postavenie infekčného pavilónu sa nám preto maximálne zúročilo.

- Nebola to ľahká situácia. Urologické oddelenie sa muselo vysťahovať aj s vybavením, prístrojmi do provizórnych priestorov, kde ani zďaleka nemajú také podmienky, na aké boli zvyknutí. Mnohí zo zamestnancov v týchto priestoroch pracovali a žili bez akéhokoľvek prerušenia 30 rokov. Bol to pre nich šok, ktorý hlavne v prvej vlne niesli veľmi ťažko. No kolektív urológie sa ukázal ako veľmi súdržný a korektný. Napriek všetkému pochopili, že nemocnica nemá iné priestorové možnosti a boli ochotní akceptovať v prvej i druhej vlne, že toto je jediná cesta. Taktiež sa k tomu aktívne postavili kolegovia z chirurgického pavilónu, kde by som rád vyzdvihol zamestnancov z ortopédie, ktorí museli rovnako opustiť celé svoje oddelenie. Oddelenia chirurgie, neurochirurgie a úrazovej chirurgie zase umožnili, aby sa neodkladné operačné výkony mohli realizovať na jednotlivých operačných sálach vždy podľa potreby konkrétneho oddelenia. Teší ma to najmä z toho pohľadu, že je cítiť, že sme v tom všetci spolu, pomáhame si a ťaháme za jedno lano.

- V druhej vlne je v rámci Slovenska najviac postihnutý práve Žilinský kraj, mimoriadne zlá situácia bola najprv na Orave, následne na Kysuciach. Vzhľadom na celkový vývoj a násobný nárast počtu hospitalizovaných pacientov s ochorením COVID-19 sa dalo očakávať, že regionálne nemocnice to kapacitne nemajú šancu zvládnuť a títo pacienti budú musieť byť prekladaní do veľkých nemocníc, ako je naša, prípadne do Martina alebo Ružomberka. Pred dvomi týždňami sa stav v okrese Čadca natoľko skomplikoval, že našu nemocnicu v pondelok večer požiadalo ministerstvo zdravotníctva a krajské operačné stredisko, aby sme od danej chvíle prijímali všetkých COVID pacientov Kysuckej nemocnice v Čadci vzhľadom na jej kritický stav a preplnené kapacity. Dá sa povedať, že najmä vďaka Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina sa podarilo okamžite podchytiť a zvládnuť práve tú najhoršiu vlnu, ktorá z hodiny na hodinu vznikla na Kysuciach. Do dnešného dňa sme prijali viac ako 30 pacientov vo vážnom stave z okresu Čadca. Po necelom týždni, pred víkendom, sme však mali už taký stav naplnenosti prvého pandemického pavilónu, že personál, ktorý sa tu striedal, začal byť značne vyčerpaný a bol na hrane svojich možností. Operatívne sme teda rozhodli a v piatok sme preložili časť pacientov do pripraveného pavilónu LDCH, kde sme aktivovali prvých 30 pandemických lôžok. Tie ešte týždeň predtým iniciatívne pripravil kolektív oddelenia Liečebne dlhodobo chorých s pracovníkmi oddelenia hospodárskych a stavebných činností. Personál sa hneď zhostil svojej úlohy a začal sa starať taktiež o COVID pozitívnych pacientov s „ľahším" priebehom. Používam spojenie, že ide o pacientov s „ľahším" priebehom ochorenia, no ľudia to často chápu príliš jednoducho. To nie sú pacienti, ktorí majú bežnú horúčku a mohli by sa liečiť doma, sú to predovšetkým pacienti, ktorí sa už sami nevedia dobre nadýchnuť, pričom je predpoklad, že síce nebudú potrebovať umelú pľúcnu ventiláciu, no už sa nezaobídu bez kyslíkovej podpory a našej starostlivosti. K 14. novembru 2020 leží v pavilóne A (urológia) 40 pacientov, z nich 5 s pripojením na umelú pľúcnu ventiláciu a traja na Jednotke intenzívnej starostlivosti. V pavilóne B (LDCH) máme hospitalizovaných 22 pacientov. 

- Prevoz pacientov začal byť nevyhnutný, keď vznikla spomínaná kritická až neriešiteľná situácia pre Čadcu. Bez pomoci a koordinácie ministerstva zdravotníctva a iných nemocníc by skončila zle aj naša nemocnica. Pacienti s pripojením na umelú pľúcnu ventiláciu sa začali hromadiť do takej miery, že v jednom momente sme mali zaplnené všetky áristické lôžka. Nevedeli by sme uventilovať všetkých pacientov, ktorí by to potrebovali. Pomohli nám nemocnice v Martine, Banskej Bystrici, Bratislave, Nových Zámkoch, kde sme odklonili niektorých perspektívnych pacientov na umelej pľúcnej ventilácii, ktorí dokázali zvládnuť prevoz sanitkou. Veľmi pozitívne hodnotím toto krízové riadenie v rámci ministerstva zdravotníctva a spolupatričnosť medzi nemocnicami, ktorá konečne začala fungovať. Nie vždy to tak v minulosti bolo...

- Nové umelé pľúcne ventilácie prišli aj do našej nemocnice, bohužiaľ, nie v avizovanom čase, aby sme sa mohli lepšie pripraviť a komfortne zaškoliť na prístroje iného typu, ako sme zvyknutí používať. No momentálne disponujeme dostatočným množstvom. Ja osobne si myslím, že túto situáciu zatiaľ zvládame a snažíme sa, aby každý pacient, ktorý potrebuje ventiláciu, ju aj dostal. A tu by som rád vyzdvihol schopnosť našich ľudí a kolektívov, ktorí doteraz neboli konfrontovaní s tak ťažkými prípadmi v takom množstve a čase. A tento nával pacientov zvládajú. Je to zásluha všetkých – od lekárov, sestier, sanitárov, upratovačiek, ktorí boli pozbieraní z celej nemocnice. Dnes sa slovo umelá pľúcna ventilácia skloňuje tak často, že to bežným ľuďom môže prísť už ako bežná súčasť života. Prosím, neskĺznime do tohto pocitu. Uventilovať a udržať týchto pacientov pri živote, vrátiť im nádej na opätovný život je tak náročná práca anestéziologického lekára a sestry, ako si vie málokto predstaviť. Ventilácia nie je všeliek. Bohužiaľ, tiež u nás je pomaly na dennom poriadku, že do COVID pavilónu prichádzajú pohrebné služby a odvážajú pacientov. Aj s týmto sa musí kolektív vyrovnať – že robíte maximum a nestačí to. Napriek tomu máme, samozrejme, prípady, kedy sa podarilo týchto ľudí z ventilácie odpojiť, keďže sa ich stav zlepšil. Postupne samostatne dýchajú a vracajú sa do života.

- Okrem zdravotníkov primárne určených na starostlivosť o COVID pacientov, čiže internistov a anestéziológov, musím povedať, veľmi ochotne chodia slúžiť na červené oddelenia aj lekári, sestry, sanitári z iných oddelení. Nie všetci boli po psychickej stránke úplne pripravení na prácu s takýmito pacientmi. Vznikajú tam veľmi ťažké situácie pre mnohých ľudí, ktorí síce robia v zdravotníctve už dlho, ale na oddeleniach s úplne iným výsledkom liečby. Nevedeli si možno ani predstaviť, že budú musieť  niekedy vypísať úmrtný list. Pre jedného lekára to bolo dokonca po prvýkrát, kedy musel po rokoch v nemocnici niečo také urobiť. Dá sa povedať, že takmer 100 % z pacientov, ktorí na COVID oddelenia prichádzajú, dostáva minimálne kyslíkovú podporu, ak ešte niektorí z nich dokážu vôbec dýchať sami. Pokiaľ nie, dochádza k okamžitému presunu na Jednotku intenzívnej starostlivosti alebo OAIM a v mnohých prípadoch to môže skončiť až intubáciou, kedy je pacient uvedený do umelého spánku a musí za neho dýchať prístroj.

- Momentálne sme nastavení tak, že túto situáciu musíme zvládnuť. Celkový počet reprofilizovaných lôžok predstavuje súčet kapacít oboch našich COVID pavilónov, ktorý sa zastavuje na čísle 166, čo je, dá sa povedať, taká pomyselná hranica. Samozrejme, pokiaľ by sme dosiahli 80 % z tejto kapacity, vzhľadom na regionalitu ochorenia v aktuálnej druhej vlne, by sme potrebovali, aby boli do nemocníc na Slovensku, kde je epidemiologická situácia prijateľnejšia, prijímaní viacerí pacienti – aj tí s „ľahším" priebehom. Nepredpokladám však už takýto scenár, svojím spôsobom máme pocit, ako keby sme pomaly začali opúšťať ten pomyselný vrchol. Ešte stále to nie je pokles, ale v súvislosti s predĺžením núdzového stavu a pretrvávajúcimi opatreniami, verím, že koncové nemocnice nášho typu tento stav dokážu zvládnuť.

- Myslím si, že ľudia, ktorí to tvrdia, by sa mali prísť pozrieť na našich pacientov, na ľudí, ktorí k nám prichádzajú a na tých, ktorí sa už domov vrátiť nemôžu. Prípadne prísť do červených zón pomôcť, porozprávať sa s pacientmi, pohladiť ich, podať im vodu, pozrieť sa im do očí. My tu vidíme jednu vec, a to, že táto chrípka v porovnaní s ostatnými jednoznačne urýchľuje odchod z tohto sveta. Ukazuje sa to hlavne v situáciách, keď pacienti prichádzajú z viacgeneračných domov, kde spoločne žijú starí rodičia, ich deti a vnúčatá. Starý otec alebo mama, napriek tomu, že má nejaké pridružené ochorenia, by v rodine ešte mohol normálne fungovať, no ak sa nakazí, je tu väčšia pravdepodobnosť, že odíde podstatne skôr, ako by mal. Zároveň musím zdôrazniť, že v mnohých prípadoch ide tiež o mladšie ročníky, nie len – ako sa hovorí v médiách – že sú to seniori, ktorí by tak či tak zomreli aj pri bežnej chrípke. Nie, v tomto to určite nie je bežná chrípka. Je pravda, že aj v rámci klasickej chrípky môže dôjsť k podobnému priebehu ako pri novom koronavíruse – zlyhaniu dýchania, pripojeniu na umelú pľúcnu ventiláciu, úmrtiu. No žiadna takáto chrípka nám nikdy nezaplnila ARO a Jednotky intenzívnej starostlivosti ako COVID. Za predpokladu, že by nedošlo k lock down-u, by sme to nikdy nezvládli. Pokiaľ by sa ochorenie šírilo ešte vo väčšom množstve, ako je v súčasnosti, určite by nebolo možné dostať chorých ľudí do nemocnice včas a nemohli by sme zachrániť ani tých, ktorých dnes zachrániť dokážeme. Táto doba skúša každú modernú spoločnosť, či sa dokážeme vcítiť do kože človeka, ktorý možno nedostal do vienka toľko zdravia ako my a doteraz v živote skôr bojoval a strádal o svoje bytie. COVID bez akýchkoľvek kompromisov ukončuje púť týchto ľudí, niekedy len preto, že určité spoločenstvo „našich" im nedáva príliš veľkú šancu na dlhší pobyt medzi nami ostatnými – zdravšími, šťastnejšími.

- Treba si uvedomiť, že pacientov nezachránia prístroje a lôžka bez nášho personálu. V Žiline je navyše všetko skomplikované „vďaka" nevydarenej stratifikácii z roku 2011, kedy došlo za ministra Uhliarika k nepochopiteľnému zrušeniu piatich oddelení, medzi nimi infekčného a pľúcneho. Vznikla akási utkvelá predstava, že tieto oddelenia sú tu zbytočné a nemocnica by nemala fungovať v takom rozsahu, ako život ukázal, že fungovať musí. Samozrejme, veľmi rýchlo vyšlo najavo, že tento koncept bol nesprávny. Krok späť sa ale neudial. Ľudia sa za tú dobu rozpŕchli a chýbajú nám pľúciari, infektológovia, aj internisti. Vrásky na čele nám tiež robí dostupnosť aktuálneho personálu. Vypadáva z pracovného procesu z dôvodu infikovania sa ochorením COVID-19, alebo je nútený nastúpiť na PN aj z iných zdravotných dôvodov. Tento problém majú všetky nemocnice a to pri podstatne nižších počtoch, ako máme my. Tento týždeň sa personálna situácia výrazne zlepšila v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. Minulý týždeň sme mali vyše 180 zamestnancov, ktorí sa nemohli zapojiť do pracovného procesu. Počet ľudí v karanténe alebo na PN momentálne poklesol o 60 ľudí, takže nám chýba približne 120 pracovníkov, z čoho „len" 88 zdravotníkov. Je to stále vysoké číslo, ale už nám sčasti umožňuje začať riešiť niektoré odkladané operácie. 

- Tak jednoduché a rýchle to, bohužiaľ, nebude. Máme dostupné o niečo väčšie množstvo personálu, takže chceme otvoriť viac operačných sál a budeme sa snažiť dobiehať zameškané operačné výkony. Potrebujeme robiť, pretože kým skončí obdobie pandémie, nemusí to byť vôbec šťastný koniec. Aktuálne nám situáciu komplikujú testy. Pred nástupom na plánovaný operačný výkon musí mať pacient PCR test. Tie ale trvajú dlho. Fakticky máme problém tiež s antigénovými testami, nie sú úplne spoľahlivé. Operačný tím potrebuje vedieť, či operuje pacienta negatívneho alebo pozitívneho na ochorenie COVID-19 vzhľadom na to, že je veľmi dôležité zvoliť príslušné osobné ochranné pracovné prostriedky. V mnohých prípadoch antigénový test ukáže negativitu a následný PCR test je pozitívny. Kým ale príde výsledok PCR testu, pacienta treba akútne operovať. Je to obrovská obetavosť našich zamestnancov, operačných tímov, ktoré musia zvládať takéto situácie a operovať v nepríjemných „skafandroch". Napríklad pri polytraumách z havárií alebo pri ľuďoch v stave, kedy nevedia komunikovať a my nevieme zistiť, či prišli z prostredia, kde sú pozitívni alebo nie. V mnohých prípadoch ľudia nemajú ani čas sa vyzbrojiť náročnými pomôckami vyššieho stupňa, lebo je potreba akútny stav urobiť okamžite a pacienta zachrániť.

- Nemocnica v Žiline začala byť od nejakého času, žiaľ, neprávom podceňovaná, dávaná na okraj. Od začiatku, kedy sú opäť vo vedení Žilinčania, sa však snažíme našu nemocnicu revitalizovať a vytrvalo tvrdíme aj nášmu zriaďovateľovi – Ministerstvu zdravotníctva, okolitým zdravotníckych zariadeniam, inštitúciám, poisťovniam, že sme významnou nemocnicou a že bez nás by tento región ostatné nemocnice neutiahli. Svedčia o tom aj čísla, ktoré hovoria za našu nemocnicu a množstvo poskytnutých výkonov zdravotnej starostlivosti. Je úplne prirodzené, že Univerzitná nemocnica v Martine alebo Ústredná vojenská nemocnica v Ružomberku majú špecializované pracoviská. Nemôžeme sa však tváriť, že u nás také nemáme alebo že máme nižšiu výkonnosť. Práve naopak. Naše výkony sa dajú dokonca porovnávať s nemocnicami s veľkými spádmi, ako je Prešov, Trenčín alebo Bratislava. Len napríklad v oblasti traumatológie poskytujeme podstatne viac výkonov ako okolité nemocnice, naše lôžkové oddelenie vnútorného lekárstva je jedno z najväčších interných oddelení na Slovensku, v Žilinskom kraji bez debaty najväčšie. Počet onkologických pacientov, ktorí sa liečia na našom oddelení klinickej a radiačnej onkológie, dosahuje až príliš vysoké číslo, ako na aké bolo oddelenie pôvodne vybudované. Detská ortopédia je jediná svojho druhu na celom Slovensku. Nehovoriac o chirurgii v oblasti chirurgických vrátane ťažkých onkochirurgických výkonov. Žilinská neurochirurgia má spádovú oblasť, kvalitu a výkonnosť, vďaka ktorej patrí len medzi zopár špičkových pracovísk na Slovensku operujúcich nielen chrbtice, ale dokonca i hlavy. Ďalej sú to napríklad oddelenia, ktoré poskytujú tiež ambulantné výkony v rozsahoch absolútne neporovnateľných s okolitými nemocnicami, napríklad oftalmológia, gastroenterológia, hematológia. Túto situáciu zvládame len vďaka ľuďom, ktorí tu sú a tvoria žilinskú nemocnicu. Našou snahou je presvedčiť všetkých, že Žilina má na tej pomyselnej mape zdravotníctva významné miesto a sme nezastupiteľní. Rozsah starostlivosti, ktorý poskytujeme v regióne, nedokáže nikto nahradiť. A sme absolútne presvedčení, že keď zvládneme túto situáciu tak, ako ju dodnes zvládame, že to bude hlavný argument na znovuobnovenie infekčného, pľúcneho a ďalších zrušených oddelení, ktoré tu právom patria. A už nikto nebude pochybovať o opodstatnenosti a význame našej nemocnice.